FIS Development Kempy sú medzinárodné tréningové projekty organizované Medzinárodnou lyžiarskou a snowboardovou federáciou (FIS), zamerané na rozvoj mladých a talentovaných lyžiarov z rôznych krajín a konajú pravidelne sa vo všetkých lyžiarskych a snowboardových odvetviach. Ponúkajú jedinečnú príležitosť získať skúsenosti na špičkových svahoch a tratiach, trénovať pod vedením zahraničných odborníkov a porovnávať si výkonnosť s rovesníkmi z celého sveta. Tento rok túto možnosť využil aj slovenský reprezentant Michal Tatarko, ktorý sa vďaka podpore Zväzu slovenského lyžovania (ZSL) zúčastnil kempu zjazdového lyžovania v Argentíne.

Ako sa mu cestovalo do Južnej Ameriky, aké boli tréningové podmienky a čo si z kempu odniesol, prezradil v nasledujúcom rozhovore.

Čo ťa motivovalo prihlásiť sa alebo prijať pozvanie na FIS Development Kemp do Argentíny?

„Mojou hlavnou motiváciou a dôvodom, prečo som sa prihlásil na FIS Development Kemp, bolo využiť mrazivé podmienky a čerstvo napadnutý sneh počas zimy v Argentíne. Samozrejme, lákalo ma aj preskúmať nepoznanú krajinu, spoznať nových ľudí a načerpať skúsenosti a rady od trénerov z rôznych krajín. Prišlo mi to ako správna voľba, pretože som si vďaka tomu vedel nastaviť nové ciele do budúcna a zároveň to vo mne posilnilo túžbu po zlepšovaní, prekonávaní samého seba a hrdú reprezentáciu Slovenska a ZSL. Ponuku som preto prijal s radosťou a nevedel som sa dočkať, čo všetko sa mi podarí zlepšiť a zažiť“.

Aká bola tvoja cesta do Južnej Ameriky – koľko to trvalo a čo ťa počas nej najviac prekvapilo?

„Cesta prebehla veľmi dobre, aj keď priznávam, že som k príprave pristupoval s veľkým rešpektom. Išlo totiž o moju prvú cestu, ktorú som absolvoval úplne sám. Pred odletom mi v hlave neustále prechádzala myšlienka, aby som nič dôležité nezabudol. Našťastie, všetko dopadlo výborne a let som si užil. Cestoval som z nemeckého Frankfurtu do brazílskeho Sao Paula, kde som prestúpil na ďalší let do argentínskeho Bariloche. Tu však moja cesta nekončila – ešte som sa potreboval presunúť autobusom do finálnej destinácie, do Hotela Cordillera v meste El Bolsón. Po náročnej, 32-hodinovej ceste som si konečne mohol povedať, že som to zvládol“.

Ako vyzeral tvoj typický deň na kempe?

„V úvode musím povedať, že môj pobyt sa nezačal vôbec jednoducho. V stredisku, v ktorom sme mali trénovať, chýbalo totiž to podstatné – sneh 🙂 Môj typický deň počas kempu závisel od toho, či sme boli v Argentíne alebo v Čile. Argentína znamenala kondičnú prípravu a využitie všetkých dostupných možností. Každý deň nás po raňajkách čakal nejaký kondično-relaxačný program v prírode, vďaka ktorému sme mohli spoznať argentínsku kultúru a preskúmať faunu a flóru. Následne sme sa presunuli späť na ubytovanie, kde nás čakal obed a neskôr kondičný tréning vo fitku alebo orientačný beh po meste. Večer už iba výklus a strečing. Tréneri si uvedomovali, že takto by sme nemohli fungovať celé tri týždne, a preto sa rozhodlo, že sa presunieme do strediska Antillanca v Čile. Podmienky tu boli lepšie a mohli sme sa prvýkrát postaviť na lyže. Ráno rozcvička, raňajky, príprava lyží a smer kopec. Čas na kopci bol pre mňa vzácny, a preto som sa ho snažil využiť na maximum. Po tréningu obed, trochu oddychu a ku večeru ešte ľahké posilňovanie. Pred spánkom, samozrejme, nechýbal strečing“.

Na čo bol kemp zameraný z hľadiska lyžiarskej prípravy?

„Počasie nám veru nič nedalo zadarmo a chvíľami sme mali pocit, že nám hádže polená pod nohy. Dážď, víchrica, snehová búrka – to všetko sa striedalo v jednom kole. Jeden deň silná búrka a mäkký sneh, do ktorého sa nedalo poriadne zatlačiť, na druhý deň 30 cm nového čerstvého snehu, v ktorom sa dalo lyžovať iba freeride, a na tretí deň kvôli silnému vetru ani neotvorili stredisko. Väčšinu kempu sme sa preto zameriavali predovšetkým na technickú stránku lyžovania. Mal som tak možnosť poradiť sa aj s inými trénermi, inšpirovať sa ich postojmi, zistiť, ako oni vidia lyžovanie, a niečo sa od nich priučiť“.

S akými trénermi a zahraničnými športovcami si sa stretol? Naučil si sa od nich niečo nové?

„Bolo zaujímavé a zároveň obohacujúce porovnať rôzne spôsoby lyžovania takmer z celého sveta (od Thajska, cez Balkán, Francúzsko až po Ameriku). Snažil som sa z každého zobrať to najlepšie, čo by mohlo byť súčasťou môjho vlastného štýlu. Nehovoriac o tom, že nielen po lyžiarskej, ale aj po ľudskej stránke sa človek vie rozvíjať. Priateľstvá, ktoré tam získate, vám môžu pomôcť aj niekedy v budúcnosti.

Aké boli snehové a tréningové podmienky v Argentíne v porovnaní so Slovenskom či Európou?

Argentína a takmer celá Južná Amerika sú odkázané na prírodný sneh. V obidvoch strediskách, v ktorých sme boli, nemali zasnežovací systém, čo je veľký problém pri nedostatku zrážok alebo slabých mrazoch. Ani nadmorská výška tomu veľmi nepomáhala a najvyšší bod, ktorý sme dosiahli, bol iba 1540 m n. m. S čím musíte takisto počítať, je mierna zastaranosť lyžiarskych vlekov a lanoviek – ich rýchlosť nie je veľmi vysoká a je to trochu otravné. Na čo sa však nemôžem sťažovať, je úprava svahov – povedal som si, že by sa od nich mohli učiť aj niektoré európske strediská“.

Aký moment alebo zážitok ti z kempu najviac utkvel v pamäti?

„Jeden z určite zábavných, no zároveň aj inšpiratívnych momentov, bol náš pravidelný večerný strečing. Prvý večer po príchode do Čile sme po obede mali nejaký čas pre seba. V izbe sme nemali veľa miesta, a tak mi napadlo zájsť do spoločenskej miestnosti, kde som si chcel zacvičiť strečing. V duchu som dúfal, že sa možno niekto ku mne pridá. Prvý večer nič, avšak druhý večer sa za mnou zastavil kamarát z Litvy, či sa ku mne môže pridať a či mu viem ukázať nejaké cviky. Na tretí večer sme už boli piati a na štvrtý sme vytvorili 10-člennú skupinu. Dokonca, keď sme mali „day off“ od lyžovania, začali sme spolu robiť aj jogu či pilates. Stalo sa to naším relaxačným rituálom pred spánkom a som veľmi rád, že som aj takto mohol prispieť do kolektívu“.

Chcel by si sa podobného kempu zúčastniť znova? Čo by si robil inak?

„Budúci rok pravdepodobne zvolím inú formu prípravy. Chcem sa viac zamerať na dosahovanie vrcholových výkonov, a preto dám prednosť sústredeniu vo Francúzsku a intenzívnejšej kondičnej príprave. Napriek tomu som veľmi vďačný, že som sa tohto kempu mohol zúčastniť – priniesol mi množstvo nových skúseností, inšpiráciu a zážitok, na ktorý budem spomínať celý život“.

Čo by si odkázal mladším lyžiarom, ktorí možno raz dostanú podobnú príležitosť?

„Určite záleží na tom, aké máte priority. Ak hľadáte dobrodružstvo, chcete spoznať nových ľudí, zažiť zaujímavú atmosféru a popritom si aj dobre zalyžovať, je to skvelá voľba. Pre tých, ktorí sa chcú zamerať výlučne na maximálne športové napredovanie, môžu byť vhodnejšie iné formy prípravy. Na záver by som rád poďakoval Zväzu slovenského lyžovania za prejavenú dôveru a príležitosť zúčastniť sa FIS Development Kempu v Argentíne – bola to pre mňa cenná skúsenosť a obohacujúci zážitok“.

Sledujte Zväz slovenského lyžovania na sociálnych sieťach: