Anton Šoltýs, olympionik v zjazdovom lyžovaní z Innsbrucku 1964 a deväťnásobný majster Československa navždy opustil lyžiarsky svet.
Kežmarský rodák triumfoval na oboch najtradičnejších zjazdárskych podujatia na Slovensku – Veľkej ceny Demänovských jaskýň na svahoch Chopku a Veľkej ceny Slovenska vo Vysokých Tatrách. V roku 1964 súťažil na Zimných olympijských hrách v Innsbrucku, kde v obrovskom slalome obsadil 48. miesto.
Závodne lyžoval už ako desaťročný. Na vrchol športovej kariéry sa dostal v Dukle Liberec (1958 – 1959).
„Mal som veľký motív – chcel som byť najlepší v Československu. Už v zime 1959/60, keď som získal tri tituly majstra ČSR, som mal takú výkonnosť, aby som štartoval na olympiáde.“ hovoril v Olympijskej revue.
Najmä na základe výsledkov Antona Šoltýsa v Prahe rozhodli, že na ZOH 1964 v Innsbrucku sa budú pripravovať aj zjazdári.
Po olympiáde Anton Šoltýs ako 27-ročný s pretekárskym lyžovaním skončil. Vtedy už mal rodinu s ročným synčekom Petrom a musel sa starať, aby mali z čoho žiť. Po roku 1968 prešiel pracovať do Tatranského podniku miestneho priemyslu (TPMP), kde bol vedúcim na úseku elektro.
„Keď som prestal lyžovať, zaumienil som si, že mojim nástupcom utvorím lepšie podmienky. Ponoril som sa do toho až fanaticky. Dvadsaťosem rokov som bol predsedom TJ Štart Kežmarok. Postavili sme hotel Štart, zasnežili sme dva svahy v jeho blízkosti a postavili sme aj nové stredisko Jezersko. S Ivanom Sutórisom, šéfom záujmového združenia lanoviek a vlekov Lavex, sme prišli s nápadom v licencii francúzskej firmy Pomagalski vyrábať v TPMP Kežmarok lyžiarske vleky a sedačky Tatrapoma. Podarilo sa nám presadiť túto modernú výrobu, ktorá rozvoj lyžovania na Slovensku za krátky čas posunula veľmi dopredu,“ hovoril pred 12 rokmi s hrdosťou.
Anton Šoltýs sa venoval aj trénerskej práci. K lyžovaniu v duchu rodinnej tradície priviedol syna Petra aj dcéru Zuzanu, ale viedol celú plejádu ďalších kvalitných zjazdárov. „Chcel som im dať to, čo som sám nemal,“ vysvetľoval a dodal: „Ja som vlastne nikdy nemal trénera v klasickom ponímaní. V Kežmarku sme sa s ďalšími zjazdármi pri tréningoch „ťahal“’ navzájom, ale nikto oveľa skúsenejší nám nedával rozumy. Mladým som chcel toto všetko vynahradiť. Za desať rokov som nevynechal jediný tréning!“
Česť pamiatke tohto veľkého lyžiara.
Zdroj: Slovenský olympijský a športový výbor